Jozef Karika: Hlbina (ukážka)

Triler Hlbina ponúka na pomerne veľkom priestore 464 stranách samostatný príbeh, no dá sa čítať aj ako prequel románu Strach, jedného z najúspešnejších Karikových trilerov.

Zima 1963. Do mesta v liptovských horách prichádza skúsený dôstojník obávanej Štátnej bezpečnosti, aby dohliadal na vyšetrovanie beštiálneho zločinu. Rýchlo však zistí, že páchateľom nie je človek, ale nesmierne vynaliezavý a zlomyseľný fenomén. Uprostred storočnej zimy pribúda obetí, ako aj zvláštnych a desivých úkazov. Napätie stúpa, schyľuje sa k zrážke bezpečnostných zložiek štátu.

Ukážka z knihy HLBINA

I. kapitola

Zmáha ma tieseň, hlavné mesto neopúšťam ľahko. Jedine tu sa cítim bezpečne. Ulice sa hmýria ľudskou masou, a keď ma nočné mory vyženú z bytu, neblúdim sám. Anonymita, zdravotníctvo, neutíchajúci huriavk. Všetko to potrebujem, aby som sa udržal pokope. Nutne, nástojčivo, inak...

Električka sa zakníše, zhrkoce, spoje zaškrípu. Strhnem sa, chlad ma vytrhne z chmúr. Zahrýza sa mi do ľadvín, oľutujem, že som sa posadil. Veď jazda bude krátka, na železničnú stanicu je to z Petržalky kúsok, za oknami sa už mihajú oceľové traverzy Mosta Červenej armády. Sivé, obalené vrstvou inovate. Zazriem aj hladinu Dunaja - nehybná, umŕtvená masa, pripomína mesačný povrch. Brehy lemujú pohoria rozlámaných krýh, na ktorých sa blýskajú lúče nízkeho slnka. Rieka zamrzla od Viedne až po Belehrad. V rádiu tvrdili, že niečo také sa dávno nestalo, že február roku 1963 sa zapíše ako výnimočný, Európu zasiahla zima storočia. Aj tu, v Bratislave, teplota klesla k mínus dvadsiatim stupňom. Tam, kam smerujem, bude ešte príkrejšie.

Priložím si dlane k ústam a dýchnem do nich. Zbytočne, mám natiahnuté rukavice, zahriatie sa nekoná. Jedna zbytočnosť hore-dolu, nepremýšľam nad tým, moje bytie pozostáva z kopy drobných márností.

Aj teraz, odchádzam z hniezda, vytláča ma neosobná vôľa stojaca za rozkazom, vytrháva ma z kolobehu. Zostávam voči nej bezmocný, koliesko bez svojprávnosti, súčiastka komunistickej spoločnosti, ktorú som uvedomele pomáhal budovať.

Tesnejšie sa zaviniem do kabáta, pozriem na kufor pri nohách. Cestujem naľahko. Tak som si navykol, môj posledný služobný výjazd sa odohral pred rokmi. Neviem, prečo sa náčelník správy Štátnej bezpečnosti rozhodol vyslať ma uprostred zimy do Ružomberka. Konkrétnosti prípadu sa dozviem až na mieste. Ľahostajne si domýšľam, že vzhľadom na moje zaradenie a špecializáciu pôjde o niečo mimoriadne, hádam až extrémne, inak by nasadili okresného alebo krajského vyšetrovateľa.

Vzhľadom na moju špecializáciu... ako vzletne to nazývam. Znie to úradne, stroho, takmer vznešene. Práve pre svoju odbornosť mám hrôzu z návratu na stredné Slovensko, z návratu do hôr, dedín a miest, kde sa to všetko odohralo. Dávno, pred rokmi, ktoré si na mne vybrali daň. Nemalú, krutú. Po celý čas som dúfal, že sa tam už nikdy neocitnem, že mi pusté, nevľúdne prostredie neoživí spomienky, ktoré ma rozhlodávajú, ktoré hluk veľkomesta vytláča z vedomia.

Električka sa znova zakníše, zatuhnuté spoje zapraskajú. Prechádzame popri háji holých, ošľahaných stromov, obďaleč sa z radového oparu vynára Hlavná stanica. Blíži sa konečná, čas vystúpiť. Vstanem, skrehnutou rukou zovriem držadlo kufra, prejdem k dverám. Poslušné koliesko bez vlastnej vôle, ochotné plniť rozkazy a prispievať k budovaniu lepších zajtrajškov.

II. kapitola

Nad kryštalickou krajinou visí šeď, ktorú presvecuje studená biela guľa. Poloprázdny, biedne vykúrený vagón sa kýve v koľajových ohyboch. Nasledujú jeden za druhým, každým kilometrom ich pribúda. Vlak pred štvrťhodinou opustil Žilinu, vnára sa do úžin pohoria Malej Fatry. Aj mňa zviera úzkosť. Pulzuje, dvíha klzké, mazľavé, tisícoraké hlavy, čoraz väčšmi sa nadúva. Syčí, spočiatku potichu, no v prvom tuneli sa rozsipí naplno. Dávno som prestal skúmať, či sa šum rodí v ušiach, mozgu alebo v duši – to posledné iba obrazne, v dialektickom materializme vynikám už od ideologického preškolenia. Tohto výkladu sveta sa držím, vedie ma životom, ponúka mi odpovede na zásadné otázky. Ani teraz s tým nemienim prestať, hoci škrekot úzkosti, jej vynaliezavosť a ľstivosť mi napovedajú, že vo mne žije iné, oddelené vedomie. Samostatná bytosť, nepriateľská entita. Studená tisícjazyčná hydra s dlhými prstami, ktorých dotyk umŕtvuje viac než tohtoročná zima. Zakaždým ma brzdí, sťahuje nadol, do temnoty, dusí pokus o vzlet.

Bratislavský ruch prebíja jej toxické našepkávanie, lenže  dnes... Zmrznuté hory ma drvia, každým kilometrom si pripadám opustenejší, izolovanejší od ľudí aj od samotného života. Špicaté bralá, čo vytŕčajú z vybielených lesov, mi driapu pohľad. Povzbudivý dojem z roztvoreného priestoru, na aký som zvyknutý, v týchto dolinách vyprchá. Deň už od rána vyfarbuje ponurosť, no tu akoby sa zmrákalo, aj keď neprešlo ani poludnie.

Vlak sa vlečie cez zákruty, prehlbuje utrpenie. Tiesňava v Strečne, železný most, ruiny stredovekého hradu... Niet kam ujsť, nedá sa vyšmyknúť. Práve tu, v týchto miestach, sa zomleli jedny z najkrvavejších bojov Povstania. Dávna minulosť, vyše osemnásť rokov.

Zabudni, pusti to, konečne sa osloboď, sugerujem si ako v nejednu roztrhanú noc. Vôbec to nepomáha. Čím nástojčivejšie sa uisťujem, že všetko je to mŕtva sutina, hŕba zaseknutých spomienok, tým hlasnejšie vo mne bzučia, tým vyššie sa dvíhajú tisícoraké hlavy.

Povstanie sa udržalo pár mesiacov, ibaže vo mne stále buráca. Kedysi, krátko po vojne, som dúfal, že chrabrou konfrontáciou sa zbavím tých múk, že ak neuhnem pohľadom, vymaním sa z bažiny. Moja odbojárska minulosť aj vhodný kádrový profil mi otvárali dvere. Vstúpil som do Zboru národnej bezpečnosti, pod ktorý spadá Verejná bezpečnosť – prevažne uniformovaná zložka; ako aj Štátna bezpečnosť, čiže tajná služba. Vybral som si tú druhú, lepšie mi sedí k povahe. Po preškolení v odbornej škole vo Svatom Jane pod Skalou som začal pôsobiť v jej dvanástej správe, teda v centrále kontrarozviedky pre Slovensko. Spočiatku sledovačky, z operatívca som sa vypracoval na kapelníka, ktorý riadi akcie. Riava sa valila, vyšetrovania, výsluchy, ľudové súdy, procesy. Horlivé plnenie rozkazov pri usvedčovaní ľudských beštií. Neraz aj fabrikácia dôkazov a vynucovanie priznaní od tých, čo boli skutkovo  nevinní, ibaže nepriateľskí voči Komunistickej strane. Veril som v lepšiu, spravodlivejšiu spoločnosť, preto som dostal na šibenicu aspoň dvadsiatich ľudí. Najväčšmi som nenávidel bývalých partizánov, ktorí zradili, ktorí sa prehrešili voči tomu, za čo sme v horách bojovali. Niektorí pomreli počas výsluchov, iní odvisli, ďalší putovali do väzníc na Pankráci, v Ilave či v Leopoldove, do sovietskych gulagov, do uránových baní v Jáchymove alebo v Hornom Slavkove.  Záľaha nešťastníkov, vinných aj nevinných.

-- Zdroj textu a foto: © 2023 IKAR, kniha Hlbina - Jozef Karika