Súmrak

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

„Tak prečo si sem prišla?“
To sa ma ešte nikto nespýtal, aspoň nie tak priamo a naliehavo ako on.
„To je... zložité.“
„Myslím, že to zvládnem,“ nevzdával sa.
Hodnú chvíľu som ostala ticho a potom som spravila tú chybu, že som sa naňho pozrela. Jeho tmavozlaté oči ma zmiatli a ja som odvetila bez premýšľania.
„Moja matka sa znova vydala,“ povedala som.
„To neznie tak zložito,“ nesúhlasil, ale odrazu mi vyjadril účasť. „Kedy sa to stalo?“
„Minulý september.“ Môj hlas znel smutno aj mne samej.
„A ty ho nemáš rada,“ predpokladal Edward, stále milým hlasom.
„Nie, Phil je fajn. Možno trocha primladý, ale aj tak milý.“
„Prečo si s nimi nezostala?“
Nedokázala som pochopiť jeho záujem, ale on ma naďalej prevrtával očami, akoby bol môj nudný životný príbeh z nejakého dôvodu neskonale dôležitý.
„Phil veľa cestuje. Živí sa bejzbalom.“ Pousmiala som sa.
„Počul som už o ňom?“ opýtal sa a opätoval mi úsmev.
„Asi nie. Nehrá až tak dobre. Len nižšia liga. Veľa sa presúva.“
„A tvoja matka ťa poslala sem, aby mohla cestovať s ním.“
Sklopila som zrak. Ruky mal opäť zovreté do pästí.
Vtedy sa pri našom stole pristavil pán Banner, aby zistil, prečo nepracujeme. Spoza našich chrbtov si prezrel naše hotové laboratórne cvičenie a potom sa zadíval pozornejšie, aby skontroloval odpovede.
„Ale, Edward, nemyslíte si, že aj Isabella by mala dostať šancu pracovať s mikroskopom?“ opýtal sa pán Banner.
„Bella,“ opravil ho Edward automaticky. „Ona vlastne určila tri preparáty z piatich.“
Pán Banner sa teraz pozrel na mňa so skeptickým výrazom v tvári.
„Vy ste už robili toto laboratórne cvičenie?“ opýtal sa.
Placho som sa usmiala. „Nie s cibuľovým koreňom.“
„S rybou blastulou?“
„Áno.“
Pán Banner prikývol. „Boli ste vo Phoenixe v programe pre nadaných študentov?“
„Áno.“
„Takže,“ povedal po chvíli, „zrejme je len dobre, že ste vy dvaja partnermi pri laboratórnych cvičeniach.“ Ako odchádzal, ešte si niečo zahundral. Keď bol preč, začala som si opäť kresliť do zošita.
„To je nanič s tým snehom, čo hovoríš?“ opýtal sa Edward. Mala som pocit, že sa do toho rozhovoru núti. Znova ma zachvátila paranoja. Ako keby bol počul, o čom sme sa s Jessicou pri obede rozprávali, a chcel mi dokázať, že nemám pravdu.
„Ani nie,“ odpovedala som úprimne, nepredstierala som, že som normálna ako všetci ostatní. Ešte stále som sa snažila zapudiť ten hlúpy pocit podozrenia, ale nemohla som sa sústrediť.
„Ty nemáš rada zimu.“ Nebola to otázka.
„Ani daždivé počasie.“
„Vo Forkse sa ti musí žiť ťažko,“ zamyslel sa Edward.
„To si nevieš ani predstaviť,“ zahundrala som si popod nos.