Zlatokopka

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

O hodinu prišiel domov Frajer. Vtedy som už bola naspäť vo svojej role, vítala som ho voľne pohodená na gauči, s veľkou chuťou vysexovať zo seba všetko, čo mi po rozhovore s Maťom chodilo po rozume. Stalo sa, prišla som na iné myšlienky.
„Mám na zajtra prekvapko,“ povedal Frajer nakoniec.
„Aké?“
„Beriem si voľno, pôjdeme na vianočné trhy do Viedne. Aj na nákupy.“ Och, nemôžem sa dočkať...

Myslím, že práve Vianoce boli prelomom v našom vzťahu.
„Vianoce veľmi nemám rád,“ oznámil mi, hneď ako ráno otvoril oči.
„Ani sa nečudujem,“ odpovedala som mu, keď som počula dážď za oknami.
„Ale tie tohtoročné budú výnimka.“
No, kiežby to tak bolo aj v mojom prípade. Keď uvidím darčeky, možno zmením názor.
„Určite budú,“ pritúlila som sa k nemu. Vonku to síce ako na Vianoce vôbec nevyzeralo, ale ja som chcela, aby Frajer na Vianoce so mnou nezabudol. Preto som ho hneď zrána naštartovala s hlavou pod perinou. Zhlboka dýchal a priadol ako mačka. Naozaj si to užil. Na raňajky som zbehla kúpiť vianočku, maslo a kakao. Nikdy som nebola typ na pôst, preto som si dopriala aj na Božie narodenie všetko, na čo som mala chuť. A tak sme sa obaja usalašili na gauči pred telkou a s chuťou sme sa smiali na Griswoldovcoch, jedli vianočku a zapíjali ju kakaom. Varila som deň predtým, za pomoci Andrey, ktorá to všetko mala už v malíčku, preto som ani nemusela stáť pri sporáku celý deň. Už ostávalo len vysmažiť kapra, to zvládnem. Darčeky som mala zabalené a spoľahlivo ukryté na povale, a tak nehrozilo, že by ich Frajer objavil. Vlastne som si bola istá, že človek ako on darčeky ani nehľadá. Prišlo mi celkom vtipné, keď som si ho predstavila snoriaceho po celom dome s výrazom stopárskeho psa. On, pán urodzený. Na jeho darčeky som minula majland. Oblečenie, parfumy, všakovaké malé hlúposti a najviac peňazí išlo do kamery, ktorú párkrát spomenul, že je úžasná a že si ju musí kúpiť. Bola to novinka na trhu, dalo sa ňou natáčať aj pod vodou, mala všetky možné aj nemožné funkcie. Keď som prišla do predajne, nemala som ani šajnu, čo si pýtam, a chlapík, ktorý mi ju predával, bol z nej rovnako nadšený ako Frajer. Ja som mu veľmi inteligentne prikyvovala, ale myslím, že na mne bolo aj tak vidieť, že mi je úplne fuk, čo ten zázrak dokáže. Takže som zaplatila, zastavila som sa v baliacej službe a deň pred Vianocami som kameru tajne odniesla domov. Frajer nikdy neprejavoval emócie, tak som bola celkom zvedavá, ako sa pri darčekoch zatvári.
Po obede som zakúrila v krbe, prezliekla som sa z pyžama do sexi krátkych šatočiek a celý deň až do večera som sa flákala, pili sme šampanské, pozerali telku a užívali si deň, ktorý je len raz do roka. Ja som Štedrý deň ako nejaký výnimočný nebrala. Tešila som sa na darčeky, ale boli pre mňa rovnaké, aké som dostávala po celý rok. To, že ich teraz bude viac, ma nijako nevzrušovalo. V tomto smere som ostala akási prázdna. Vzťah s Frajerom bol síce fajn, ale dennodenne som si pripomínala Maťove slová, ako sa bojí, aby Janka nebola taká ako ja... Myslela som si, že ten deň vo Viedni bol fajn. Že ich moje darčeky potešili. A že Janka moje pozvanie prijme. Chcela som mať aj normálnu kamošku. Už som bola medzi tými všetkými dokonale falošnými ľuďmi, hrajúcimi sa na smotánku, zúfalá. Už ma nebavilo tváriť sa rovnako len preto, aby som všetkým tým babám dokázala, že mám na viac ako ony. A takto fungovala každá jedna z nás. Každá si myslela, že je iná, že práve ona je extra trieda. Omyl. Každá z nás bola len nula. Nula, ktorá nedokáže robiť nič, iba sa vezie na úspechu svojho chlapa, ktorý ju má ako štýlový doplnok, ako niečo, čo patrí k jeho spôsobu života. Máloktorý boháč má po svojom boku normálnu ženu. Proste sa to nenosí. Prečo by niekto chodil na škodovke, keď si môže dovoliť mercedes...?
„Čo sa deje?“ pritúlil sa ku mne Frajer a vytrhol ma z chmúrnych myšlienok.
„Čo by sa malo diať?“ Pozrela som mu do očí, ktoré už ani náhodou neboli také hlboké.
„Neviem, nejaká si smutná.“
„Ale, veď Vianoce. Melanchólia. Jedno s druhým.“
„Nalejem ti ešte?“ Otváral ďalšiu fľašu šampanského.
„Áno, jasné, ďakujem.“ Nalial mi a zapálil si.
„Nerád ťa takto vidím. Čo tak zdvihnúť si trošku náladu?“
„Ako to myslíš?“ pozrela som naňho.
Vstal a pohrabal sa v zásuvke s liekmi. Vytiahol skladačku s bielym práškom.
„Vyhodíme si trošku z kopýtka. Kedy, ak nie na Vianoce?“
Išiel s tým vrecúškom smerom ku mne a tváril sa nadšene.
„Čo je to?“
„Ty si to nikdy neskúšala? To bol Chrúst až taký suchár?“
„Čo ho nepoznáš?“
„Najlepšia vec na svete. Len na špeciálne príležitosti.“
„Drogy?“ No nie, šumienka. Hlúpa otázka.
„Luxus, nie drogy. Z tohto nehrozí závislosť, ani nič iné.“
„Nejako sa mi to nezdá.“
No Frajer už vysypal na moje kozmetické zrkadlo obsah balíčka a celkom zručne kreditkou tvaroval dve čiary bieleho prášku.
„Ale veď si pil. To nevadí? Niekde som tuším počula, že drogy s alkoholom...“
„Láska, hádam si nemyslíš, že by som ti dal niečo, čo by ti ublížilo.“ Zroloval stoeurovku a ja som mala pocit, že som sa ocitla v nejakom americkom filme.
„Takto?“
„Môžeš si vziať aj slamku.“ Vzápätí vtiahol celú čiaru do nosa. Polku do ľavej a polku do pravej dierky. „No, daj si aj ty.“
„Ja neviem.“ Váhala som, s drogami som nikdy nechcela mať nič spoločné.
„Skús. Aspoň trošku.“
„Nebude mi zle?“
„Jasné, že nie, bude ti len dobre, to ti zaručujem.“
Verila som mu. Zopakovala som po ňom presne to isté. Ostala som sedieť a čakala som. Hm, čudné, nič sa so mnou nedialo. Zapálila som si, dopila pohár, no stále nič. Vtedy mi Frajer tou zrolovanou bankovkou prešiel po krku. Tep sa mi v momente zrýchlil a musela som prudšie dýchať. Celým telom mi prebehol prúd energie, tepla a eufórie. Bolo to niečo neuveriteľné. Prešla som mu prstom po perách. Vzal ho do úst a ja som cítila všetky nervové zakončenia, vybudené do neskutočného vzrušenia.
„Chcem ťa.“ Schmatol ma tak, že mu pod rukou zaprašťali stehy na mojich drahých šatách. Nevadilo mi to. Sú to predsa len šaty. Keď to počul, s radosťou ich dorazil a ostali z nich len dve handry na dlážke. Ostala som v miniatúrnom prádle, ale nebola mi vôbec zima. Frajer letel k stromčeku a hodil mi jednu zo škatúľ. Išla som za ním a hodila mu jednu z tých jeho. Bolo síce len odpoludnie, ale darčeky sme si s obrovskou chuťou a nadšením otvorili. Obaja sme sa pristavili pri jednom z nich. Ja pri skutočne veľkom vibrátore s masážnym lubrikačným gélom, on pri kamere. Pozreli sme na seba. Frajer mi ako vďaku za darček strčil jazyk niekam za mandle. Sex s ním bol vždy super. Ale teraz bol megaúžasný. Ten pocit sa ani nedá opísať. Pretiahla by som aj operadlo na gauči, keby tam nejaké bolo. Nebolo. Frajer pustil kameru.
„Urob si to,“ vyzval ma a položil ju na stolík predo mňa.
„Nié.“ Niežeby som s tým mala problém, ale stále som sa tvárila ostýchavo. Chcela som, aby ma prehováral.
„Potrebuješ ešte niečo na povzbudenie?“
„Nie,“ veselo som zakrútila hlavou. Frajer chytil tú gumenú vec a začal mi ňou prechádzať po tele. Pomaly. Od krku k bradavkám a k rozkroku. Celá som horela. Potrebovala som orgazmus. Hneď. „Poď!“
„Nie, potom, vyskúšaj ho.“ Nastriekal na mňa aj na robertka gél a podal mi ho. Kameru vzal do ruky. Už som naozaj musela. Kamera mi zrazu bola ukradnutá. Vyzliekla som sa, strčila si ten krám čo najhlbšie do vnútra vibrujúceho na najvyššie obrátky. Frajer oproti mne bol hotový. Jeho zreničky boli veľké a čierne ako uhoľ. Odrazu sa mi zdal šialene sexi. Položil kameru, sadol si podo mňa a v plnej paráde som sa na ňom odbavila tak, že som nestíhala s dychom. Ústa mi zapchal svojou „maličkosťou“ a kameru vypol až vtedy, keď som bola pokrstená na tvári. Pokračovali sme ešte na kuchynskej linke a na gauči v predsieni. Akosi toho stále nebolo dosť. Keď sme napokon už naozaj nevládali, zapli sme si Mrázika, fajčili a jedli. Kapor ostane na obed. Ani ma nenapadlo ísť ho robiť. Stačili čipsy a koláče a všetko, čo nebolo treba zohrievať ani inak servírovať. V obývačke bol bordel ako v tanku. Baliaci papier všade naokolo, darčeky porozhadzované tak, že som stratila prehľad, čo som od Frajera vlastne dostala. Veď zajtra upracem.
„Si úžasná.“
Toto mi stačilo k spokojnosti. Dofajčila som poslednú cigaretu, zahasila som ju do misky od čipsov a zaspala. Ako ten narodený Ježiško v jasličkách. Frajer so mnou, len sme sa zakryli dekou.
Keď som sa ráno prebudila, očakávala som obrovskú opicu. Ale, napodiv som bola vyspatá doružova, len ten bordel okolo naznačoval, že to, čo sa včera odohralo, sa mi nesnívalo. Keď som sa pomrvila, Frajer otvoril oči a pozrel na mňa.
„To čo sme tu včera, preboha, stvárali?“
„Bola si úplne skvelá. Chceš to vidieť?“ Hodil očkom po kamere, ktorá ešte stále ležala na stolíku, len ju takmer nebolo vidieť. Musela som zaostriť, aby som si ju všimla. Niekde medzi mojou podprsenkou, pohodenou v miske od čipsov, a medzi zrolovanou stoeurovkou.
„Nie, nechcem!“ V triezvom stave by mi ani vo sne nenapadlo pozerať sa na vlastné video, v ktorom som robila všetky tie veci. Jediná nevýhoda toho celého bola, že som si ich pamätala. Žiadne okno. Pamätala som si dokonca aj ten úžasný pocit. Ako ma to ohromne bavilo. A ako som vďaka tomu zabudla na všetko, čo ma v ten deň trápilo.
„Ja si to pozriem.“
„Nié, to nesmieš!“
„Ale smiem, kamera je moja. Dala si mi ju na Vianoce. Zabudla si?“
„Ale to nie je fér!“
„Najkrajší darček je aj tak to video.“
„Ty nevďačník!“ Vstala som z gauča a počula som, ako zapol kameru. A neskôr i to, ako som úchvatne vzdychala a dokonca aj, ako sme si to rozdali. Vôbec som nevedela, že to celé nakrúcal. No čo už. Tak máme prvé spoločné video.