Do lejaka bez dáždnika: Príbeh medičky

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

Fíha, toľko sanitiek pokope som ešte nikdy nevidela. Karel slúži na záchranke na Žižkove. Mám tam za ním prísť, že ma možno vezme aj na výjazd. Z obhliadky na dvore ma vyruší hlas vrátnika.

„Slečna, za kým idete?“

„Za doktorom Sládekom. Som medička“.

„Máme hlásenú haváriu na Vinohradskej, pán doktor tam pred chvíľou odišiel. Odkazuje, že máte na neho počkať v izbe lekárov.“

„Tam budú viacerí?“, sklamane zo mňa vyletí.

„Nie, slečna“, hodí na mňa spiklenecky pohľad. „Jeho kolega ho príde vystriedať až o štyri hodiny.“

Prečo mi jeho úsmev náhle pripadá dvojzmyselný? Ale nie, zrejme sa mi len podvedome v mysli aktivovalo Hanino varovanie.

Po polhodine sa usmiaty Karel objaví vo dverách. „Ahoj, Vierko. Ako sa ti tu páči?“

Nečakajúc na odpoveď sa ma okamžite pokúsi zatiahnuť na váľandu. Akože kladiem odpor, ale len aby sa nepovedalo. Neviem sa už dočkať jeho horúceho tela a všetkého, čo s ním súvisí. Cŕŕn, cŕŕn, kvílivý zvuk telefónu na perináku preruší naše dychčanie. Preboha čo teraz? Ale Karel s telefonátom očividne problém nemá. Nepreruší sexovanie a naučeným pohybom siahne po slúchadle neprestávajúc sa vo mne rytmicky pohybovať.

„Vinohradská 12? Už tam bežím.“ Bleskovo mi ešte stačí zo stola podať bielu zalepenú obálku. „Prosím ťa, hoď ju do schránky. Dcéra je v škole v prírode.“ 

„Ty máš dcéru? Ty si ženatý?“, šokovaná vyjachcem.

Pobavene na mňa pozrie. „Samozrejme. Všetci normálni chlapi v mojom veku sú ženatí.“ Vycerí zuby vo veselom úsmeve a už ho niet.