Žena, ktorá podľahla

Máme pre vás úryvok z knihy na prečítanie. Čo poviete, páči sa vám táto kniha?

1.KAPITOLA – JÚN 2021

Pozerám na seba do zrkadla a neverím vlastným očiam. Dlhé čierne vlasy mi odstávajú z gumičky. Oči zaliate krvou a napuchnutá tvár. Vyzerám o desať rokov staršie, než mám v skutočnosti, a cítim sa dokonca ešte horšie. Hlava mi ide prasknúť, žalúdok mám ako na vode a ruky sa mi trasú tak, že si ledva umyjem zuby. Odraz mojej tváre je v ostrom kontraste s nablýskanou čiernou kúpeľňou, ktorá sa leskne čistotou. Naopak, ja vyzerám, akoby som už pár dní spala pod mostom na kartónovej krabici.

Ako som sa dostala do postele? Nedokážem si spomenúť. Pamätám si iba na slzy, rozbitý pohár a potom tmu. Nič nové pod slnkom.

Rýchlo si skontrolujem ruky. Porezaná, našťastie, nie som a ani som nikde nenašla črepiny. Nebolo by to prvýkrát, čo sa mi niečo nešikovne vyšmyklo, a pri upratovaní som sa mohla porezať ľahko.

Z úvah sa rýchlo spamätám, len čo si všimnem čas na hodinkách. Keď sa nezačnem pripravovať okamžite, tak budem zas meškať a môj šéf Roman ma už určite zabije. O tri dni sa začína kongres, ktorý mám na starosti. Menší, no rovnako dôležitý. To zvládnem, to určite zvládnem, opakujem si. Oddnes do štvrtka ani kvapka alkoholu, vynechám aj tabletky na spanie a budem pracovať vo dne v noci.

Vlasy si už umyť nestihnem, tak to vyriešim iba rýchlou sprchou a drdolom. Pôsobí elegantným dojmom, avšak v skutočnosti je to účes, ktorý nosím iba vtedy, keď nezvládnem inú prípravu. A dnes je ten deň.

Pripravím si kávu a modlím sa, aby ma vzpružila. Medzitým odkladám fľaše od vína a snažím sa ich nerátať, nechcem si kaziť už aj tak nanič ráno. Aj tak je to jedno, pretože si nepamätám, ktoré sú zo včera a z predvčerajška, prehľad som stratila už veľmi dávno. Nič to nemení na veci, že ich je podľa mňa nejako veľa. Mala som ich doma toľko? Asi áno, kde inde by sa vzali? Aj keď ktovie. Raz sa mi už niečo podobné stalo a až podľa bločku som zistila, že som predošlú noc odišla doplniť zásoby do najbližšej večierky. Žeby sa to zopakovalo aj včera? Dobre, tento problém vyriešim neskôr, poviem si.

Hladina stresu začína stúpať, keď neviem nájsť mobil. Kam som ho položila? Veď si ho vždy dávam vedľa postele. Snažím sa znovu vytiahnuť z hlavy aspoň nejakú spomienku na noc, vyloviť informáciu, kedy som ho držala v ruke naposledy a čo som s ním vlastne robila, keď som si nenastavila ani budík.

Toto je prvýkrát, čo som to zanedbala, a už sa to nesmie opakovať. Našťastie, zobudilo ma slnko, ktoré mi nemilosrdne pražilo do tváre, ale nabudúce nemusím mať podobné šťastie. Nedochvíľna som aj bez toho a viem, že Roman to fakt neznáša. Za tie roky si nezvykol, že meškanie je moje druhé meno, a nechcem ho ešte viac provokovať. Už vôbec nie vtedy, keď na svoju obranu nemám ani čo povedať a uvedomujem si, že toto som už prestrelila.

Mám ho, konečne! Pozriem na obrazovku a okamžite ma zamrazí.

Samo:

Adela, ty si sa zbláznila

Laura:

Adi, zas hrotíš… Vieš, že stojím pri tebe, ale takto sa zničíš. Vyspi sa a daj mi ráno vedieť, či to vidíš tak isto ako teraz.

Panebože, čo som zas spravila? Sekundu váham, či to vôbec otvorím, či chcem tie konverzácie vidieť. Nadýchnem sa a čítam. Studený pot mi steká po chrbte aj po čerstvo nanesenom mejkape, iba ten drdol pod nánosom laku na vlasy drží.

Chytím kabelku, narýchlo si obujem prvé sandále, ktoré v skrinke nájdem, a bežím do auta. Toto som asi už definitívne posrala.

2.KAPITOLA – SEPTEMBER 2019

Dnes bude skvelý deň. Zobudila som sa včas, budík som dokonca ani raz nevypla a v pokoji som si vypila kávu, dokonca som stihla aj ranné správy. Podobné rána si užívam, pretože sa mi nedejú často. Niektoré pondelky sú naozaj dobré. Po víkende som oddýchnutá, plná energie a do práce sa vyslovene teším.

Patrím k tým šťastlivcom, ktorých práca baví a žijú pre ňu. V eventovej agentúre pracujem už roky, aj keď pôvodne som tam prišla len na chvíľu. Myslela som si, že to nie je pre mňa, ale urgentne som potrebovala nielen robotu, ale aj celkom slušný plat, ktorý núkali. Učarovalo mi vidieť výsledky svojej práce, občas aj niekoľkomesačnej, a šťastných klientov, ktorým plním sny. Svadby, plesy, konferencie, v poslednej dobe dokonca aj krstiny bábätiek, ktoré ani len netušia, koľko peňazí stál tento deň ich rodičov. Toto všetko je pre mňa výzva a neuveriteľné zadosťučinenie v jednom. Kolektív som tiež vyhrala v lotérii, všetci ťaháme za jeden povraz a klišé s rodinou a kolegami je u nás pravdivé.

„Dobrý víkend?“ spýta sa ma s úsmevom Saša, ktorá si tiež prišla pred poradou do kuchynky spraviť kávu.

„Úplne normálny, prečo?“ odpovedám a beriem si svoje druhé ranné espresso. Predsa len, je pondelok, posilniť sa treba.

„Nejaká si podozrivo šťastná,“ prezerá si ma a hodnotí, čo sa mi asi mohlo za dva dni prihodiť.

„Naozaj nič konkrétne, iba som sa dobre vyspala. Ideme?“ vyzvem ju, aby vošla do zasadačky prvá. Sama neviem, prečo mám až takú dobrú náladu, ale občas sa tak jednoducho zobudíme, nie?

„Ale dámy, dnes načas?“ privíta nás Roman, ktorý agentúru založil a dodnes ju všade prezentuje ako svoje prvorodené a jediné dieťa. Keď sa na to pozriem z akejkoľvek strany, má byť na čo pyšný. Podarilo sa mu vyskladať skvelý tím, pracujeme samostatne, takže prácu väčšinou už len deleguje.

„Aj zázraky sa dejú,“ žmurknem a sadám si vedľa neho. Občasné doťahovanie si aj pri šéfovi môžem dovoliť.

Všetci sedíme uvoľnene, akoby ani nebol prvý pracovný deň. Po víkende sa vždy radi vidíme a nebýva výnimkou, že sa stretneme aj počas voľných dní. Sem-tam drink, kino alebo bowling a ešte stále si nelezieme na nervy.

„Takže, vážení a milí, sezóna letných táborov a svadieb je za nami, začínajú sa vážne veci,“ povie Roman položartom. Naráža na to, že väčšina firiem má v lete uhorkovú sezónu, ale to u nás nehrozí. Stále je čo robiť, akurát my si to delíme podľa ročných období. Náš tím sa neustále rozširuje, pretože aj vedenie firmy pochopilo, že bez kvalitných ľudí vo vhodnom počte nebude kvalitná robota. „Nabrali sme aj nových klientov, z čoho mám mimoriadnu radosť. Jeden sa dokonca včera večer rozhodol, že o dva týždne chce teambuilding pre viac ako päťdesiat ľudí. Kto si trúfne?“

Niektorí sa pomrvia a pozerajú do diárov, ale ja v dobrej nálade zdvihnem ruku. Nemám rozpracované nič konkrétne, poslednú akciu som dokončila pred týždňom, nemám chlapa ani rodinu, takže beriem.

„Adelka, naša stálica, skvelé,“ prikývne uznanlivo. Ostatní sa viditeľne potešia a uľaví sa im.

„Nemáte za čo,“ venujem im úškrn.

„Riaditeľ firmy príde ku mne na obed, bolo by fajn, keby si sa pripojila.“

„Okej, dovtedy stihnem dorobiť všetky faktúry,“ odvetím. Rada začínam s čistým stolom a, naopak, neznášam, keď sa mi eventy miešajú.

Na porade si ďalej zhrnieme všetko, čo sme za uplynulý týždeň začali alebo dokončili, a rozdelia sa ďalšie úlohy pre jednotlivé tímy. Ani nie o polhodinu už sedím za svojím stolom a začínam pracovať.

„Adi, šéf ťa čaká,“ pribehne jeho asistentka.

„Dobre, idem,“ vstávam a zaškŕka mi v bruchu. Už je však neskoro, klient nikdy nepočká.

Vchádzam do Romanovej veľkej kancelárie, kde vládne minimalizmus. Má rád poriadok a veci na svojom mieste a vidieť to aj na jeho pracovnom priestore. Nikde ani papier navyše, iba notebook, jeho povestný notes, s ktorým podľa mňa aj spí, pohár s vodou a obrovský stôl obkolesený ôsmimi stoličkami. Na stenách visia obrazy miest, ktoré navštívil, ale všetky v jednom tóne, aby nič nenarúšalo toto takmer sterilné miesto.

„Pán Marzan, toto je Adela, ktorá dostala na starosť váš event. Pracuje tu už roky, takže ste v dobrých rukách,“ povie mu Roman. Muž v bielej značkovej polokošeli a rifliach mi podá ruku a usmeje sa.

„Teší ma, asi budeme najbližšie dva týždne často v kontakte,“ povie mi.

A ja ani netuším, že v tejto chvíli sa môj život začne pomaly, ale isto meniť. A určite nie k lepšiemu.